Dialóg pápeža Františka s mladými v Košiciach

Jedným s najinšpirujúcich podujatí počas trojdňovej návštevy pápeža Františka na Slovensku bolo stretnutie s mladými ľuďmi v Košiciach. Vyše  21 tisíc návštevníkov zaplnilo futbalový štadión Lokomotíva Košice a búrlivo privítalo pápeža Františka ktorý najprv obehol na Popemobile všetky plochy a sektory ihriska aby ho prítomní mohli vidieť čo najbližšie. Potom si postupne vypočul tri svedectvá od mladých ľudí o ich živote, trápeniach aj tragédiách ale aj o ich konečnom vyriešení a nájdení zmyslu života. Položili mu tri otázky s prosbou o odpoveď.

Jeho odpovede a rady boli mimoriadne zaujímavé a inšpirujúce.

Na otázku mladého páru o láske v dvojici mimo iného odpovedal: „Láska je najväčší sen v živote, ale nie je to lacný sen. Je pekný, ale nie je ľahký, ako všetky veľké veci v živote. Priatelia, nebanalizujme lásku, pretože láska nie je len emócia a cit; tie sú nanajvýš tak jej začiatkom. Láska neznamená mať všetko a hneď, nezodpovedá logike „použi a odhoď“. Láska je vernosť, dar, zodpovednosť. Skutočnou originalitou dnes, skutočnou revolúciou je oslobodiť sa od kultúry provizórnosti, ísť nad rámec inštinktu a nad rámec okamihu, znamená milovať na celý život a celou svojou bytosťou. Nie sme tu na to, aby sme žili zo dňa na deň, ale aby náš život bol dobrodružnou výpravou. Na to, aby bol život veľký, je potrebné jedno aj druhé: lásku a hrdinstvo. Prosím vás, nenechajme dni nášho života plynúť ako epizódy v telenovele.

Preto keď snívate o láske, neverte v špeciálne efekty, ale v to, že každý z vás je výnimočný: každý z vás. Každý je darom a môže zo života, zo svojho vlastného života urobiť dar. Snívajte o kráse, ktorá presahuje vzhľad, presahuje make-up, ktorá presahuje  módne trendy. Snívajte bez strachu o založení rodiny, o splodení a výchove detí, o dávaní života, o zdieľaní všetkého s druhou osobou, bez toho, aby ste sa hanbili za svoje slabosti, pretože je tu on alebo ona, kto ich prijíma a miluje, ktorý ťa miluje takého, aký si. A toto je láska: milovať toho druhého takého aký je, a toto je pekné. Sny, ktoré máme, nám hovoria o živote, po ktorom túžime. Nepočúvajte tých, ktorí vám hovoria o snoch a namiesto toho vám predávajú ilúzie. Snívanie je jedna vec, mať ilúzie iná. Tí, ktorí predávajú ilúzie tým, že hovoria o snoch: to sú manipulátori šťastia. Boli sme stvorení pre väčšiu radosť: každý z nás je jedinečný a je na svete, aby sa cítil milovaný vo svojej jedinečnosti a miloval ostatných, ako to nikto nemôže urobiť za neho.

Chcel by som vám dať ďalšiu radu. Aby láska prinášala ovocie, nezabudnite na korene. A aké sú vaše korene? Rodičia a najmä starí rodičia. Dávajte pozor, áno starí rodičía. Oni vám pripravili pôdu. Polievajte korene, choďte k starým rodičom, urobí vám to dobre: položte im otázky, nájdite si čas, aby ste si vypočuli ich príbehy. Dnes je nebezpečenstvo rásť vykorenený, pretože máme sklon bežať, robiť všetko narýchlo. Plní virtuálnych správ riskujeme, že stratíme svoje skutočné korene. Odpojiť sa od života, fantazírovať v prázdne nie je dobré, je to pokušenie od zlého. Boh nás chce mať pevne zasadených na zemi, spojených so životom; nikdy nie uzavretých, ale vždy otvorených pre všetkých! Zakorenení a otvorení. Rozumiete? Zakorenení a otvorení. Drahí mladí, nenechajte sa ovplyvniť tým, čo nie je dobré, zlom, ktoré besnie. Nenechajte sa ovládnuť smútkom, alebo rezignovaným znechutením tých, ktorí hovoria, že sa nič nezmení. Ten, kto tomu uverí, ochorie na pesimizmus. A videli ste tvár mladého človeka, mladého pesimistu? Videli ste jeho tvár? Tvár zatrpknutá, tvár zošuverená horkosťou. Pesimizmus nás rozhorčuje. Vnútorne zostarneme. Zostárnete mladí. Dnes je toľko rozkladných síl, tých, ktorí obviňujú všetkých a všetko, šíria negativizmus, sú odborníkmi na sťažnosti. Nepočúvajte ich, veru nie, pretože sťažovanie sa a pesimizmus nie sú kresťanské.”

A to nás vedie k odpovedi k druhej otázke mladej Petry: „Ako môže mladý človek prekonať prekážky na ceste k Božiemu milosrdenstvu?“ “Každý v živote je občas trochu na dne, všetci to poznáme – a keď sme na dne, čo môžeme robiť? Existuje spoľahlivý prostriedok, ktorý nám pomôže znova vstať. Je to spoveď. Ak sa vás opýtam: „Na čo myslíte, keď sa idete spovedať?“ – nehovorte to ale nahlas –, som si takmer istý odpoveďou: „Na hriechy“. Ale – pýtam sa vás – odpovedajte -  sú hriechy skutočne centrom spovede? Boh chce, aby si sa k nemu priblížil tým, že budeš myslieť na seba, na svoje hriechy, alebo na neho? Čo chce Boh? Ako ťa priviesť bližšie k nemu alebo k tvojim hriechom? Čo chce? Čo je centrom, hriechy alebo Otec, ktorý odpúšťa všetky hriechy? Otec. Nechodíme na spoveď ako potrestaní, ktorí sa musia pokoriť, ale ako deti, ktoré bežia do Otcovho objatia. A Otec nás dvíha v každej situácii, odpúšťa nám každý hriech. Počúvajte dobre toto: Boh vždy odpúšťa! Pochopili ste? Boh vždy odpúšťa!

Dám vám malú radu: po každej spovedi nejakú chvíľu zostaňte a zapamätajte si odpustenie, ktoré ste dostali. Zachovajte si ten pokoj v srdci, slobodu, ktorú vo svojom vnútri cítite. Nie hriechy, ktoré už neexistujú, ale odpustenie, ktoré ti Boh dal, pohladenie Boha Otca.  A keď pôjdete nabudúce na spoveď, spomeňte si: Dostanem znova to objatie, ktoré mi urobilo tak dobre. Nejdem k sudcovi vyrovnať účty, ale k Ježišovi, ktorý ma miluje a uzdravuje ma. Dajme v spovedi prvé miesto Bohu. Ak je on hlavnou postavou, všetko sa stáva pekným a spoveď je sviatosťou radosti. Áno, radosti: nie strachu a súdu, ale radosti. A je dôležité, aby kňazi boli milosrdní. Prosím vás, nikdy nie vyzvedaví, nikdy inkvizítorskí, ale bratia, ktorí darujú Otcovo odpustenie, ktorí sprevádzajú v tom Otcovom objatí.

Niekto by mohol povedať: „Aj tak sa hanbím, nemôžem prekonať hanbu ísť sa spovedať“. Nie je to problém, je to dobrá vec! Niekedy je dobré sa v živote hanbiť. Ak sa hanbíš, znamená to, že nesúhlasíš s tým, čo si urobil. Hanba je dobré znamenie, ale ako každé znamenie si vyžaduje ísť ďalej. Nebuď väzňom hanby, pretože Boh sa za teba nikdy nehanbí. On ťa miluje práve tam, kde sa za seba hanbíš. A miluje ťa vždy.

A posledná pochybnosť: „Ale otče, ja nedokážem odpustiť sebe, a preto mi ani Boh nemôže odpustiť, lebo vždy padnem do tých istých hriechov“. Ale počúvaj, kedy sa Boh urazí? Keď ho ideš prosiť o odpustenie? Nie, nikdy. Boh trpí, keď si myslíme, že nám nemôže odpustiť, pretože je to ako keby ste mu povedali: „Si slabý v láske!“. Povedať toto Bohu je škaredé! Povedať mu, že „v láske si slabý“. Naopak, Boh sa raduje, keď nám odpúšťa, zakaždým. Keď nás zdvihne, verí v nás ako prvý krát, nenechá sa odradiť. My sa necháme odradiť, on nie. Nevidí hriešnikov, ktorých by nálepkoval, ale deti, ktoré miluje. Nevidí pomýlených ľudí, ale milované deti; možno zranené, a vtedy má ešte viac súcitu a nehy. A vždy, keď sa spovedáme - nikdy na to nezabudnime – je v nebi oslava. Nech je to tak aj na zemi!”

Nakoniec, Peter a Lenka sa pýtali, ako „povzbudiť mladých ľudí, aby sa nebáli objať kríž“. “Objať: to je pekné sloveso! Objatie pomáha prekonať strach. Keď sme objatí, získame znova dôveru v seba a tiež v život. Nechajme sa teda objať Ježišom. Pretože keď objímeme Ježiša, znova dostávame nádej. Nemôžeme objať samotný kríž; bolesť nikoho nespasí. To, čo premieňa bolesť, je láska. Kríž teda objímame spolu s Ježišom, nikdy nie sami! Ak objímame Ježiša, znovu sa rodí radosť. A Ježišova radosť, v bolesti, sa premieňa na pokoj. Drahí mladí, chlapci i dievčatá, želám vám túto radosť, silnejšiu ako čokoľvek iné. Prajem vám, aby ste ju zaniesli svojim priateľom. Nie kázne, ale radosť. Prinášajte radosť! Nie slová, ale úsmevy, bratskú blízkosť. Ďakujem vám, že ste ma počúvali a prosím vás o poslednú vec: nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem!” 

V posledný deň svojej návštevy Slovenska, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, ktorý je aj štátnym sviatkom Slovenskej republiky, pápež František sa prihovoril k stovkám tisícov pútnikov na Národnej púti v Šaštíne, ktorá tak pomáhala udržiavať kresťanstvo a vieru aj počas komunistickúho útlaku v bývalom Československu. Pápež František hlavne kázal o význame viery Panny Márie, ale mal aj takýto odkaz pre dnešné Slovensko a celý svet:

“Nezabudnime na to, že nesmieme redukovať vieru na cukor, ktorý osladzuje život. To nesmieme. Ježiš je znamením, ktorému budú odporovať. Prišiel, aby priniesol svetlo tam, kde bola tma, čím sa  temnota dostala na svetlo a musela ustúpiť. Preto proti nemu temnoty stále bojujú. Kto prijíma Krista a otvorí sa mu, vstane z mŕtvych; kto ho odmieta, uzatvára sa do tmy a je príčinou vlastnej skazy. Svojim učeníkom Ježiš vysvetlil, že nepriniesol pokoj na svet, ale meč: totiž jeho Slovo je ako dvojsečný meč; vniká do našich životov, oddeľuje svetlo od temnoty a vyzýva nás si vybrať si: hovorí: „Vyber si!“ Pred Ježišom nik nemôže zostať vlažný alebo „sedieť naraz na dvoch stoličkách“. Nie, to sa nedá. Prijať ho znamená súhlasiť s tým, aby u mňa odhalil protirečenia, modly, vnuknutia zla, a aby sa pre mňa stal vzkriesením, lebo On ma dvíha, podáva mi ruku a pomáha mi znovu začať. Vždy znova ma dvíha.

A práve takýchto prorokov potrebuje aj dnešné Slovensko. Nejde o to, aby sme boli k svetu nepriateľskí, ale aby sme boli vo svete znamením, „ktorému budú odporovať“, kresťanmi, ktorí vedia svojím životom ukázať krásu Evanjelia, ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg kde sú odlišné postoje, ktorí zjavujú bratský život; kde, ak v spoločnosti panuje rozdelenie a nesvornosť, šíria príjemnú vôňu prijatia a solidárnosti tam, kde často prevládajú osobné a kolektívne formy sebectva; ktorí chránia a zachovávajú život tam, kde sa uplatňuje logika smrti.”

Bolo veľkým zážitkom osobne sa zúčastniť na obidvoch podujatiach a podeliť sa s vami s prednesenými myšlienkami pápeža Františka. Podrobnosti o každom podujatí a záznamy jeho prejavov uverejnil portál www.vaticannews.va  (vyberte si Slovenčina).

Palo Čarnogurský